Život Prešova
online
online
Režisér Emir Kusturica sa dožíva 65 rokov
22.11.2019 Celý región
Sarajevo/Bratislava
22. novembra (TASR) – Je jedným z najkreatívnejších a najúspešnejších
európskych režisérov, dielo ktorého charakterizuje magická vizuálnosť,
strhujúci temperament a hlboká citovosť. Popri filme je jeho druhou
vášňou hudba, ktorá mu dáva pocit mladosti. V nedeľu, 24. novembra
uplynie 65 rokov od narodenia Emira Kusturicu - uznávaného
a charizmatického srbského režiséra a hudobníka.
Emir Kusturica sa narodil 24. novembra 1954 v Sarajeve, v rodine bosnianskych moslimov. V roku 2005 konvertoval na pravoslávie a prijal druhé meno Nemanja. Jeho otec pracoval ako novinár a matka bola sekretárkou na súde.
Už na strednej škole sa venoval amatérskej tvorbe. Po ukončení gymnázia a prezentácii svojich úspešných amatérskych filmov ho amatérska organizácia Bosny a Hercegoviny odporučila, aby svoj talent rozvíjal na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémii múzických umení (FAMU), kde v tom čase študoval aj Miloš Forman. Odvtedy hovorí výborne po česky. Jeho ročníkovým vedúcim bola legenda československej kinematografie Otakar Vávra.
"Bol tam jeden vynikajúci pedagóg, profesor Otakar Vávra a tomu sa darilo prinútiť nás k analýze a k určitému druhu štrukturálneho myslenia," hovorí o svojom učiteľovi Emir Kusturica. FAMU ukončil v roku 1978 a aj preto je považovaný za člena Pražskej filmovej školy, neformálneho združenia juhoslovanských režisérov, absolventov FAMU s podobnými vplyvmi a estetikou. Po ukončení štúdia sa vrátil domov a zamestnal sa v Sarajevskej televízii.
Emir Kusturica, ktorý tvrdí, že tvorba filmu je ako dirigovať veľký orchester získal celý rad ocenení. Napokon to predznamenala už jeho absolventská snímka Guernica, nadčasový príbeh o antisemitizme, odohrávajúci sa v bližšie nešpecifikovanom čase a priestore, ktorá mu priniesla v roku 1978 cenu na Medzinárodnej prehliadke študentských filmov CILECT v Karlových Varoch.
O tri roky neskôr si odniesol z filmového festivalu v Benátkach ocenenie v podobe Zlatého leva za najlepší debut. Získal ho za svoj prvý celovečerný film Sjećaś li se Dolly Bell? (Spomínaš na Dolly Bell?, 1981). Aj prvý film, ktorý natočil Emir Kusturica za hranicami Juhoslávie žal úspech. Poetická tragikomédia Arizona Dream (Arizonský sen, 1993) v hlavnej úlohe s Johnnym Deppom a Faye Dunawayovou mu priniesla v tom istom roku Strieborného medveďa na Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne.
"Narodil som sa niekoľkokrát a som si istý, že raz som sa narodil v Cannes," vraví Emir Kusturica, jeden z najkreatívnejších a najúspešnejších európskych filmárov. Nie náhodou, pretože s týmto francúzskym prístavným mestom, presnejšie s jedným z najvýznamnejších filmových festivalov, ktorý sa tam koná od roku 1946 ho spájajú dva najvýraznejšie tvorivé úspechy. V roku 1985 získal Zlatú palmu za svoj druhý celovečerný film Otac na službenom putu (Otec na služobnej ceste), v ktorom odsudzuje politické čistky a deportácie počas komunizmu. Najvyššie ocenenie si z Cannes odniesol tiež v roku 1995 za film Underground. Ide o Kusturicov najnáročnejší projekt, ktorý je režisérovým zúčtovaním s povojnovými dejinami Juhoslávie až do krvavého rozpadu krajiny. Hoci v Cannes zvíťazil pre svoje nostalgické vyznenie bol mnohými prijatý chladne a kriticky, čo viedlo autora k úvahám, že prestane točiť filmy.
Našťastie na réžiu Emir Kusturica nezanevrel a o tri roky prišiel na filmové plátna s burleskou z rómskeho prostredia Crna mačka, beli mačor (Čierna mačka, biely kocúr, 1998), dobre známu aj našim divákom, za ktorú si odniesol z Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach Strieborného leva.
Ďalej nasledovala napríklad snímka Život je čudo (Život je zázrak, 2004), film Neviditeľné deti (2005), ktorý prostredníctvom siedmich krátkych filmových príbehov od siedmich uznávaných režisérov z rôznych krajín sveta zachytáva vážnu situáciu svojho detského protagonistu. Kusturica vykresľuje v Cigánskom blues, ktorý je súčasťou tejto unikátnej medzinárodnej produkcie, život mladých chovancov väzenia. Zatiaľ jeho posledným filmom je Na mlečnom putu(Na mliečnej ceste, 2016), v ktorom si sám aj zahral po boku talianskej herečky Moniky Bellucciovej.
Napriek získaniu mnohých cien a uznaní svetoznámy srbský režisér hovorí: "Pre mňa nehral nikdy komerčný úspech hlavnú úlohu. Vždy som chcel, aby mali moje filmy nejakú cenu a hodnotu."
Druhou záľubou Emira Kusturicu, ktorý žije striedavo v Srbsku a vo Francúzsku je hudba, ktorej sa v posledných rokoch venuje viac ako filmovaniu. Je gitaristom a spevákom v kapele The No Smoking Orchestra. Ako vraví, koncertovanie mu prináša zábavu, uvoľnenie a katarziu. "Hranie v kapele mi dáva pocit, že som stále mladý," dodáva jubilujúci režisér s nezameniteľným rukopisom.
Emir Kusturica sa narodil 24. novembra 1954 v Sarajeve, v rodine bosnianskych moslimov. V roku 2005 konvertoval na pravoslávie a prijal druhé meno Nemanja. Jeho otec pracoval ako novinár a matka bola sekretárkou na súde.
Už na strednej škole sa venoval amatérskej tvorbe. Po ukončení gymnázia a prezentácii svojich úspešných amatérskych filmov ho amatérska organizácia Bosny a Hercegoviny odporučila, aby svoj talent rozvíjal na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémii múzických umení (FAMU), kde v tom čase študoval aj Miloš Forman. Odvtedy hovorí výborne po česky. Jeho ročníkovým vedúcim bola legenda československej kinematografie Otakar Vávra.
"Bol tam jeden vynikajúci pedagóg, profesor Otakar Vávra a tomu sa darilo prinútiť nás k analýze a k určitému druhu štrukturálneho myslenia," hovorí o svojom učiteľovi Emir Kusturica. FAMU ukončil v roku 1978 a aj preto je považovaný za člena Pražskej filmovej školy, neformálneho združenia juhoslovanských režisérov, absolventov FAMU s podobnými vplyvmi a estetikou. Po ukončení štúdia sa vrátil domov a zamestnal sa v Sarajevskej televízii.
Emir Kusturica, ktorý tvrdí, že tvorba filmu je ako dirigovať veľký orchester získal celý rad ocenení. Napokon to predznamenala už jeho absolventská snímka Guernica, nadčasový príbeh o antisemitizme, odohrávajúci sa v bližšie nešpecifikovanom čase a priestore, ktorá mu priniesla v roku 1978 cenu na Medzinárodnej prehliadke študentských filmov CILECT v Karlových Varoch.
O tri roky neskôr si odniesol z filmového festivalu v Benátkach ocenenie v podobe Zlatého leva za najlepší debut. Získal ho za svoj prvý celovečerný film Sjećaś li se Dolly Bell? (Spomínaš na Dolly Bell?, 1981). Aj prvý film, ktorý natočil Emir Kusturica za hranicami Juhoslávie žal úspech. Poetická tragikomédia Arizona Dream (Arizonský sen, 1993) v hlavnej úlohe s Johnnym Deppom a Faye Dunawayovou mu priniesla v tom istom roku Strieborného medveďa na Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne.
"Narodil som sa niekoľkokrát a som si istý, že raz som sa narodil v Cannes," vraví Emir Kusturica, jeden z najkreatívnejších a najúspešnejších európskych filmárov. Nie náhodou, pretože s týmto francúzskym prístavným mestom, presnejšie s jedným z najvýznamnejších filmových festivalov, ktorý sa tam koná od roku 1946 ho spájajú dva najvýraznejšie tvorivé úspechy. V roku 1985 získal Zlatú palmu za svoj druhý celovečerný film Otac na službenom putu (Otec na služobnej ceste), v ktorom odsudzuje politické čistky a deportácie počas komunizmu. Najvyššie ocenenie si z Cannes odniesol tiež v roku 1995 za film Underground. Ide o Kusturicov najnáročnejší projekt, ktorý je režisérovým zúčtovaním s povojnovými dejinami Juhoslávie až do krvavého rozpadu krajiny. Hoci v Cannes zvíťazil pre svoje nostalgické vyznenie bol mnohými prijatý chladne a kriticky, čo viedlo autora k úvahám, že prestane točiť filmy.
Našťastie na réžiu Emir Kusturica nezanevrel a o tri roky prišiel na filmové plátna s burleskou z rómskeho prostredia Crna mačka, beli mačor (Čierna mačka, biely kocúr, 1998), dobre známu aj našim divákom, za ktorú si odniesol z Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach Strieborného leva.
Ďalej nasledovala napríklad snímka Život je čudo (Život je zázrak, 2004), film Neviditeľné deti (2005), ktorý prostredníctvom siedmich krátkych filmových príbehov od siedmich uznávaných režisérov z rôznych krajín sveta zachytáva vážnu situáciu svojho detského protagonistu. Kusturica vykresľuje v Cigánskom blues, ktorý je súčasťou tejto unikátnej medzinárodnej produkcie, život mladých chovancov väzenia. Zatiaľ jeho posledným filmom je Na mlečnom putu(Na mliečnej ceste, 2016), v ktorom si sám aj zahral po boku talianskej herečky Moniky Bellucciovej.
Napriek získaniu mnohých cien a uznaní svetoznámy srbský režisér hovorí: "Pre mňa nehral nikdy komerčný úspech hlavnú úlohu. Vždy som chcel, aby mali moje filmy nejakú cenu a hodnotu."
Druhou záľubou Emira Kusturicu, ktorý žije striedavo v Srbsku a vo Francúzsku je hudba, ktorej sa v posledných rokoch venuje viac ako filmovaniu. Je gitaristom a spevákom v kapele The No Smoking Orchestra. Ako vraví, koncertovanie mu prináša zábavu, uvoľnenie a katarziu. "Hranie v kapele mi dáva pocit, že som stále mladý," dodáva jubilujúci režisér s nezameniteľným rukopisom.
www.ZIVOTPO.sk
